O jednej mokrej topánke

Krajina zapadla snehom.

Iskry v očiach detí i dospelých.

Čaká nás sánkovačka. Vločky ako chumáče vaty. Snehu pribúda. Radosť a pocit šťastia, že konečne prišla zima.

Bol to krásny deň. Sánkovačka podľa predstáv. Vietor vo vlasoch, líca vyštípané mrazom, radosť, že som prekonal svoj strach.

A teraz to príde… „Si celý mokrý, určite ti bola zima, a tie rukavice…,“ znelo po príchode do škôlky z maminých úst.

Radosť vystriedalo sklamanie. Prezul som si predsa suché ponožky, ľahol pod teplú perinu a spomínal, ako som odvážne vyberal zákruty. Bolo to skvelé, hrialo ma pri srdiečku. V tichu som však premýšľal či to malo byť inak.

Túžime po dokonalosti. Učíme deti žiť život ako v bavlnke. V teple, v suchu, v radosti a dostatku. Aj život mimo komfortnej zóny však môže byť nádherný. Dovoľme to. Občas zima, občas strach, občas slza dodávajú odvahu zvládnuť to.

Poradím si, možno nie ideálne, ale učím sa, ako funguje svet. Ten pocit, keď to dokážem je neopísateľný…